Architektonická tvorba


Jozef  H u n t i e r  v rokoch 1954-57 bol študentom v architektonickom ateliéri Prof. Emila Belluša na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva v Bratislave. V rokoch 1957-1971 úzko spolupracoval s Prof. Emilom Bellušom (zakladateľom architektonického školstva na Slovensku) v pedagogickej práci, na mnohých významných architektonických a vedecko-výskumných úlohách. Výskumná úloha  "Prestavba a nová výstavba rekreačných oblastí Vysokých Tatier - Štrbské Pleso" (1958-1961), ocenená rektorom SVŠT. Bol to prvý architektonický výskum na Slovensku. Získané vedecké poznatky boli realizované v praxi pri prestavbe a novej výstavbe Štrbského Plesa. Ciele, metóda a forma spracovania môžu byť vzorom a východiskom aj pre súčasnú  architektonickú výstavbu a prestavbu Vysokých Tatier.

Súťaž na medzinárodný hotel v Brne (1958) a súťaž na architektonické riešenie severného predpolia Pražského Hradu (1959) boli súťaže vyzvané. Ďalej to bolo architektonické riešenie Kúpeľného ostrova v Piešťanoch (1960), architektonické riešenie rozvoja Bratislavy (1961). Skriptá "Typológia budov"- stavby pre prechodné ubytovanie (1962) a mnohé ďalšie práce, tiež spoločné pracovné pobyty vo Vysokých Tatrách, v Brne a Prahe vytvárali dobré podmienky na spracovanie týchto úloh a utváranie dobrých medziľudských vzťahov.
           
Venoval ťažisko architektonickej tvorby okrem iného typológii  občianskych budov. Realizoval niekoľko domov kultúry na Slovensku a v Čechách. Vydal publikáciu "Kultúrno-osvetové budovy" (Alfa, 1976), niekoľko skrípt (1964-1972, vysokoškolskú učebnicu (spoluautor, 1982) a ďalšie práce z oblasti architektonickej a výtvarnej tvorby, publikačnej a edičnej činnosti.

Počas študijného pobytu na L ÉCOLE DES BEAUX-ARTS v Paríži navštívil ateliér Le Corbusiera a osobne sa s ním stretol.
Svetoznámy architekt Le Corbusier bol a je pre Jozefa Huntiera vzorom v komplexnosti tvorby architekta, maliara, sochára, filozofa, publicistu, spisovateľa, ale najmä talentovaného, skromného a tolerantného človeka. Jeho princípy tvorby modernej architektúry sú vzorom aj pre súčasnú slovenskú architektúru.

Po návrate zo študijného pobytu v Paríži v roku 1963 Jozef Huntier mal na Fakulte architektúry v Bratislave prvýkrát pre študentov, učiteľov aj verejnosť prednášku o diele  Le Corbusiera, ktorá sa stretla so širokým ohlasom. Následne v architektonickom ateliéri so skupinou študentov (P. Lieskovský, J. Komrska, J. Kvasnica a mnohí ďalší) začal rozvíjať princípy modernej architektúry Le Corbusiera v architektonickej tvorbe občianskych a obytných budov, v špecifických kultúrno-spoločenských podmienkach Slovenska. 

Zdá sa, že Jozef Huntier so skupinou študentov boli prví iniciátori v architektonickej obci, ktorí šírením myšlienok modernej západnej architektúry pomáhali k zmene a k pluralite názorov v architektonickej tvorbe na Slovensku.

Le Corbusier založil pre študentov architektúry experimentálny ateliér, ktorému sa venoval každodenne popoludní 5 hodín. Stavebný objekt sa študoval ako rozvíjajúci sa strom so svojimi koreňmi, vetvami, listami a plodmi. Architektúra a urbanizmus sa riešili komplexne v symbióze. 

kresba od Le Corbusiera venovaná J. Huntierovi

 

Le Corbusier grafické vyjadenie kresba rozvíjajúceho sa stromu, ideovej metódy študentského ateliéru, venoval J. Huntierovi v jeho ateliéri na Rue de Sèvre v Paríži. Kresba bola prvýkrát publikovanáv Literárnom (dvoj) týždenníku 7. októbra 1994, ako príloha článku od J. Huntiera o Le Corbusierovi.

 



Kultúra a hmotné prostredie budov kultúry na Slovensku

 
Na Slovensku po II. svetovej vojne začala intenzívna výstavba budov kultúry (domy kultúry, knižnice, divadlá, galérie, hvezdárne a mnohé ďaľšie zariadenia).
Najmä výstavba domov kultúry bola spojená s mnohými nedostatkami architektonickými, technickými, boli často naddimenzované alebo poddimenzované sálové priestory a podobne.

Jozef  H u n t i e r  v roku 1957 nastúpil  pracovať ako asistent Prof. Emila Belluša na Katedru architektonickej tvorby obytných a občianskych budov Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT. Okrem iného si vytýčil pracovný cieľ prispieť k odstráneniu spomínaných nedostatkov. Problém výstavby budov kultúry riešil cieľavedome a komplexne v oblasti vedecko-výskumnej a publikačnej, architektonicko-realizačnej a pedagogickej práci so študentami. V maximálnej miere aplikoval v práci najmodernejšie riešenia budov pre kultúru v zahraničí ako aj poznatky zo študijných ciest najmä vo Francúzsku a Japonsku.

V rokoch 1967 - 1970 externe spracoval na Výskumnom ústave kultúry v Bratislave výskumnú úlohu "Optimálne stavebné programy domov kultúry a knižníc pre 5 veľkostných kategórii osídlenia miest a dedín na Slovensku". Optimálne stavebné programy boli orientačné, boli zohľadnené miestne tradície a pod. Následne sa medializovali a realizovali závery výskumu pri projektovaní týchto budov na Slovensku. Na  Projektovom ústave kultúry v Bratislave boli vypracované na veľkostné kategórie osídlenia v intenciách optimálnych stavebných programov architektonické štúdie, projekty, technické ukazovatele a pod. Mnohé projekty sa realizovali.

Vydal publikáciu "Kultúrno-osvetové budovy" (ALFA, 1975), v ktorej okrem iného uverejňuje závery výskumu"Optimálne stavebné programy domov kultúry a knižníc pre 5 veľkostných kategórii osídlenia miest a dedín na Slovensku", ďalej typologické princípy dimenzovania priestorov (vylúčenie chýb pri navrhovaní a dimenzovaní), mnohé príklady riešenia týchto budov u nás a v zahraničí. Časť vydania publikácie Ministerstvo kultúry zaslalo do knižníc a významným inštitúciam ako orientačnú pomôcku prípravy a realizácie budov kultúry na Slovensku. Publikácia bola zaslaná aj do Čiech.

Osobitnú pozornosť venoval tvorbe budov pre kultúru v pedagogickej práci na Katedre architektonickej tvorby obytných a občianskych budov. Tvorba týchto budov bola riešená komplexne v logických väzbách na syllaby v prednáškach, cvičeniach, v ateliérovej tvorbe a diplomových prácach študentov.

Téma budov pre kultúru bola obsahom kandidátskej a habilitačnej práce, skrípt, mnohých vedeckých a odborných článkov , relácii v rozhlase a pod. Jozefa Huntiera.

V ateliérovej tvorbe a diplomových prácach študentov pod vedením Jozefa  H u n t i e r a   boli vypracované stovky architektonických riešení budov kultúry vo významných lokalitách Slovenska (Bratislava, Vysoké Tatry, Piešťany, Devín, Dúbravka a ďaľšie riešenia po celom Slovensku). Študenti architektúry mali okrem iného cieľ vytvoriť modernú, jedinečnú slovenskú architektúru  často vo variantách.  Boli vytvorené mnohomiliónové hodnoty.  práce boli odovzdané spoločenskej praxi, príslušným inštitúciam na využitie  zdarma.

Jozef  H u n t i e r  svojou cieľavedomou a komplexnou celoživotnou prácou v oblasti typológie budov pre kultúru, prispel k propagácii, tvorbe  a modernizácii, prestavbe a novej výstavbe týchto budov,  postavených v jedinečnom prostredí miest a dedín na celom Slovensku. Boli postavené stovky domov kultúry, klubov mládeže, knižníc, divadiel a ďaľších zariadení kultúry na celom Slovensku. Tieto budovy mali a majú nenahraditeľnú úlohu pri šírení kultúry, vzdelanosti  a zábavy obyvateľov Slovenska vo voľnom čase.

Bol vedúci Katedry architektonickej tvorby  typológie obytných a občianskych budov (profilová katedra) v rokoch 1977-1979 (v zastúpení) a 1986-1990. Katedru založil v roku 1951 Prof. Emil Belluš. Patrila medzi  odborno-profilujúce  a zahrňovala základné typologické  skupiny obytnej a občianskej vybavenosti: obytné budovy, všetky druhy škôl, budovy kultúry, športové budovy a štadióny,  prechodné ubytovanie - hotely, motely, botely, domy odpočinku,  nemocnice, sanatória, zdravotnícke zariadenia a ďaľšie.

Typologické skupiny boli obsahom kandidátskych, habilitačných, vedeckovýskumných prác, skrípt, vedeckých a odborných  článkov členov katedry.
Jozef  H u n t i e r  inicioval a podporoval výstavy výtvarných prác pedagógov Fakulty architektúry, dôležitého fenoménu architektonickej tvorby. Cieľ katedry bol okrem iného zdokonaľovať a modernizovať dispozičné, konštrukčné a výtvarné aspekty modernej slovenskej architektúry.

Realizoval kultúrne domy v Bratislave, Bánove, Čároch, Zemnom, Plaveckom Podhradí a v ďaľších osídleniach, horizontálny spektograf (pozorovanie slnka) v Hurbanove a mnohé ďaľšie realizácie občianskych budov, rodinných domov, pomníkov a pamätných tabúľ (niektoré v kolektíve).
 
 

Zameranie tvorby a  cieľ práce Jozefa Huntiera. 

Počas pôsobenia na Katedre architektonickej tvorby obytných a občianskych budov Fakulty architektúry SVŠT v Bratislave (v kontinuite 46 rokov) cieľavedome, koncepčne v logických nadväznostiach  rozvíjal odbornú problematiku budov kultúry (kluby mládeže, domy kultúry v piatich kategóriach, divadlá, kiná, knižnice, galérie, múzeá, hvezdárne, amfiteátre a ďaľšie), v štyroch hlavných tématických oblastiach:

1./  Výskum budov kultúry                                                                                          

2./  Pedagogická činnosť (prednášky, cvičenia, ateliérová tvorba študentov, vysokoškolské učebnice a skriptá s tématikou budov kultúry

3./  Architektonické súťaže celoštátne a medzinárodné

4./  Architektonické štúdie , projekty a realizácie budov kultúry na Slovensku.

Hlavným cieľom komplexnej tvorby budov kultúry bol človek . Vytvárať jemu priestorové podmienky pre stretávanie sa, rozvoj kultúry,  umenia, vzdelanosti, ľudovej umeleckej tvorivosti (záujmové aktivity), športu a zábavy vo voľnom čase. Prispieť k architektonicko-dispozičnému a technickému riešeniu týchto budov. Aplikovať v tvorbe budov kultúry výsledky výskumu, najmodernejšie svetové trendy vývoja týchto budov v slovenských podmienkach mesta a dediny.

Okrem toho realizoval rodinné domy, projekty a architektonické súťaže z rôznych architektonických typológii a urbanizmu, je spoluautor mnohých pomníkov a pamätných tabúľ na Slovensku.


 Kultúra a spoločnosť

 
 
Kultúra je súčasťou histórie národov, kde sa v kontinuite vyvíjala, šírila, obohacovala a formovala v konkrétnom prírodnom a hmotnom prostredí našej planéty, v plodných dotykoch regiónov, najbližšieho okolia našich susedov a domova. Prispievala a prispieva k formovaniu morálnych kvalít človeka, jeho  vzťahu k práci i k ďaľším  spoločenským hodnotám , ako je etika, tolerancia, umenie, veda,  v ich neustálom vývoji a zdokonaľovaní.

V historickej kontinuite stáročí sa vyvíjali a formovali neopakovateľné atribúty reči a nárečí, zvykov a obyčajov, hudby a piesní, umenia a remesiel, architektúry a techniky a to neustále aj v obdobiach slávy a utrpenia, víťazstiev a porážok našich predkov.

Rozvoj mravného, kultúrneho a spoločenského života bol vždy v histórii podmienený priaznivými materiálno-technickými a priestorovými podmienkami pre rozvoj kultúry v danom prostredí osídlenia mesta a dediny. Tieto boli vždy závislé od prosperity, materiálnych a ekonomických podmienok rozvoja spoločnosti, ale aj zvyklostí a tradícii, ktoré sa šírili v kontinuite medzi obyvateľstvom.

V období celej histórie rozvoja kultúry na Slovensku cieľom a snažením obyvateľov našich miest a dedín bolo vybudovať dôstojné hmotné prostredie pre stretávanie, zábavu a vzdelávanie vo voľnom čase.

Už naši predkovia si uvedomovali, že vzdelaní a talentovaní obyvatelia sú najväčší kapitál, najväčšie bohatstvo národa. Vklad do ľudského kapitálu je veľmi výhodný a dôležitý faktor, čo v spätných väzbách umožňuje a vytvára podmienky pre prosperitu, rozvoj a v konečnom dôsledku blahobyt, spokojnosť a stabilitu celej spoločnosti.

V nových spoločenských a ekonomických podmienkach na Slovensku prebieha transformácia kultúrno-osvetových budov a zariadení, ich modernizácia a prestavba. Cieľom a poslaním tohto procesu by mal byť človek, vytvárať mu lepšie podmienky pre kultúru a vzdelanosť.
 
                                                                                                                                                    

Jozef  H u n t i e r  uverejnil  tento článok v Národnej osvete 17/99 ako úvodník "Kultúra a spoločnosť".
 
Niekoľko článkov a vystúpení v Slovenskom rozhlase  Jozefa Huntiera k problematike architektúry :  
 

Prof. Emil Belluš a súčasnosť.
Spomienka architekta Jozefa Huntiera na spoluprácu s Prof. Emilom Bellušom.

            Aký bol Prof. Emil Belluš? Pre nás, ktrorí sme ho poznali bližšie v pracovnom i osobnom živote, bol prístupný, pracovitý. Vo vystupovaní bol dôstojný, vylučoval akékoľvek vzťahové napätie. Patril medzi obľúbených a uznávaných pedagógov. Medzi študentami mal prirodzenú autoritu, ktorú si vybudoval svedomitou prácou, bohatou architektonickou tvorbou, z ktorej získané poznatky vedel majstrovsky aplikovať v prednáškach z typológie budov, v skriptách ale najmä v ateliérovej tvorbe so študentami.
Súbežne s permanentnou architektonickou tvorbou publikoval, písal vysokoškolské skriptá. Jeho skriptá z typológie občianskych budov boli veľmi dobrou učebnou pomôckou vyhľadávanou aj architektami zo spoločenskej praxe.

             Profesor Emil Belluš vytvoril osobitnú architektonickú školu, ktorá sa vyznačovala v tvorbe jednoduchosťou a čistotou dispozično-prevádzkového riešenia a detailu, jasnou modulovou osnovou a konštrukciou, výrazným architektonickým riešením. Zdôrazňoval a uplatňoval pri korekciách symbiózu architektúry, urbanizmu a výtvarného umenia, spoluprácu s výtvarníkmi, ale aj úzku spoluprácu s inžiniermi, verejnými činiteľmi, sociológmi, lekármi a pod. V architektonickej tvorbe bol zásadne proti bezmyšlienkovitému preberaniu cudzích architektonických vzorov, zdôrazňoval a viedol nás k špecificky slovenskému charakteru národnej formy architektúry v slovenskom prostredí.

             Ako študent som pracoval v architektonickom ateliéri Prof. Emila Belluša 3 roky, neskôr ako asistent a spolupracovník na Katedre architektonickej tvorby 14 rokov. Bolo to ťažiskovo obdobie 60-ich rokov minulého storočia, ktoré sa vyznačovalo nastoľovaním závažných spoločenských problémov , pluralitou názorov a dialógom. Bolo to obdobie celosvetového progresu v oblasti umenia, hudby, architektúry, techniky a pod. Na Slovensku bola vysoká aktivita vysokoškolákov, mali Vysokoškolský klub na námestí SNP v Bratislave, kde prebiehali početné kultúrno-spoločenské podujatia, výstavy, besedy o závažných spoločenských témach, mali svoje noviny ECHO a pod. 

            Prof. Emil Belluš si uvedomoval v tomto období potrebu vedeckej práce a výskumu, a vyjadriť sa k závažným úloham rozvoja Bratislavy, Vysokých Tatier a ďaľším úloham na Slovensku. Bol zásadne proti trase Nového mosta a likvidácii Rybného námestia v Bratislave. Dunajské nábrežie ponímal ako pešiu zónu – promenádu s posedením, zeleňou a sochami významných slovenských osobností. Urbanisticko-architektonické riešenie Petržalky navrhoval jednoducho, prehľadne, s hlavnou kompozičnou osou. 

             Prof. Emil Belluš vyhľadával a podporoval architektonické talenty. Pri ateliérovej tvorbe požadoval kvalitnú, komplexnú rozpracovanosť úlohy a jej splnenie v termíne.Talent, skromnosť, pracovitosť a otvorenosť boli podmienkami dobrých výsledkov v architektonickej tvorbe a výskume. Dôležitý činiteľ a prostriedok tvorby (okrem iného) bola architektonická kresba (skica), ako dôležitý fenomén hľadania a objavovania jedinečných foriem trojrozmerných štuktúr architektúry. Kresba vyjadruje aj vnútorné pocity a emócie transformované pri tvorbe. Architektonické súťaže považoval za dôležitú formu objavovania kvality diela a talentov mladých architektov.

             V ateliérovej tvorbe so študentami Prof. Emil Belluš zadával významné úlohy spoločenskej praxe celonárodného charakteru, ako napríklad problematika výstavby hlavného mesta SR Bratislavy, Vysokých Tatier, Piešťan – Kúpeľného ostrova a ďaľších, čo malo pozitívny vplyv na výchovu , zodpovednosť, sebavedomie, nadšenie študentov.

             Bol zakladateľom vedeckého výskumu na bývalej FAPS, hlavne na Katedre architektonickej tvorby I. V rokoch 1957-1960 spolu sme na katedre relizovali výskum „Prestavba a nová výstavba kúpeľného mesta Štrbské Pleso.

             Prof. Emil Belluš venoval výstavbe Vysokých Tatier osobitnú pozornosť. Na margo rozvoja Vysokých Tatier napísal: „ V našom spoločenskom a vlasteneckom vedomí staviame Vysoké Tatry často hneď vedľa Prahy, pretože sú neoddeliteľným symbolom všetkých bojov pohnutej našej histórie i spoločenskej vôle po národnom a kultúrnom obrodení a sú tak aj štítom pred svetom“ toľko citát. V čom sú ciele a metóda spracovania tohto výskumu poučné aj v súčasnom období? Výskum Výstavba a prestavba Štrbského Plesa riešil závažnú úlohu rozvoja Slovenska komplexne - urbanisticky, ideovo-architektonicky, prebiehal sociologický a technický prieskum v danom prostredí a pod. Záver výskumu bola analýza , syntéza a prognóza problematiky, konkrétny urbanisticko-architektonický návrh daného prostredia v mierke 1:1000. Výskumný elaborát bol odovzdaný investorovi (Národný výbor Poprad). Bol publikovaný a závery výskumu boli uplatnené pri výstavbe Štrbského Plesa, pri príležitosti majstrovstiev sveta v lyžovaní roku 1970.

             Za úspešné vyriešenie výskumnej úlohy nám bolo udelené písomné uznanie rektora SVŠT. V súčinnosti s prácou na vedeckom výskume som s Prof. Emilom Bellušom v tomto období pracoval aj na významných ideovo-tvorčích úlohách. Bolo to severné predpolie Pražského hradu, užšia architektonická súťaž, medzinárodný hotel v Brne, užšia architektonická súťaž, (na týchto úlohách som pracoval v súkromnom ateliéri Prof. Emila Belluša na Partizánskej ulici v Bratislave), výskumná úloha Výstavba a prestavba Štrbského Plesa, dobudovanie Slovenskej národnej galérie, rozvoj Bratislavy, Piešťan – Kúpeľný ostrov, skriptá Typológia budov – prechodné ubytovanie, SNTL 1962 a ďaľšie, boli realizované na katedre.

             Prof. Emil Belluš ostáva pre mňa v spomienkach človekom čestným a pracovitým, ktorý za celý svoj život usilovne, tvorivo a s láskou pracoval vo svojej profesii na významných celospoločenských úlohách, človekom citlivým, dôstojným v správaní a rozhodným v konaní. Tieto jeho vlastnosti boli pre mňa na Katedre vzorom a poučením pri výchove architektov, architektonickej tvorbe a výskume.

Odovzdanie výskumnej úlohy pre potreby výstavby. 

V. Tatry - odovzdanie v.ú.

 

 Prof. Emil Belluš:   Výstavba vo Vysokých Tatrách. Architektúra ČSR, 6/57.

                                  V článku sú uverejnené hlavné výsledky výskumu: Prestavba a nová výstavba Štrbského Plesa, rajonizácia územia

                                  v merítku 1:1 000, diplomový projekt  J. Huntiera: Reprezentačný "A" hotel na Štrbskom Plese, komplexná analýza 

                                   výstavby vo Vysokých Tatrách a pod.                                  


        


Pohľad na hotel - Štrbské Pleso

Čelný pohľad  hotela na Štrbskom Plese -  diplomový projekt,  1957

 

Výšková budova hotela je hmotovo riešená proporčne v pomere 1:2, v proporčnej harmónii 1:2 okien hotelových izieb a spoločenských priestorov - kaviarne, reštaurácie, hotelová hala. Na poslednom podlaží hotela je riešená vyhliadková kaviareň.  V krídlovej časti hotela je riešený apartmánový hotel ( zahraniční hostia, konferencie). Hotelové okná sú riešené proporčne v pomere 1:1.


    Diplomová práca reprezentačného „A“ hotela na Štrbskom Plese vo Vysokých Tatrách vypracovaná Jozefom Huntierom v architektonickom atelieri Prof. Emila Belluša bola zaslaná v roku 1957 na celosvetovú výstavu diplomových prác študentov architektúry, organizovanú Organizáciou spojených národov v New Yorku. Recenzent Prof. Martin Kusý ohodnotil diplomovú prácu známkou výborný +. Hotel bol súčasťou výskumu Výstavba a prestavba Štrbského Plesa, tvoril dominantu tzv. Tatranskej predsiene Štrbského Plesa.

Diplomová práca Jozefa Huntiera zaujala natoľko študentov architektúry z Pratt Institutu v Brookyne v New Yorku, že vyjadrili obdiv a uznanie v liste adresovanom na Fakultu architektúry Prof. Emilovi Belušovi a zároveň prejavili záujem navštíviť Bratislavu, atelier Prof. Belluša a nadviazať spoluprácu. I napriek krátkej pôsobnosti architektonického ateliéru Prof. Emila Belluša na FAPS v Bratislave, ktorý mal 6 ročnú existenciu (architektonické školy v Prahe, Budapešti, vo Viedni a daľších svetových mestách mali už viac ako dvestoročnú existenciu), sa potvrdila jeho kvalita.

 

 list od amerických študentov

 

 Prof. Emil Belluš odovzdal list Jozefovi Huntierovi v roku 1957, ktorý sa nachádza v jeho súkromnom archíve a je prvýkrát publikovaný.

 

list  od Prof. Belluša
 

Úvodná časť listu, ktorý zaslal Prof. Emil Belluš Jozefovi Huntierovi dňa 12.3.1963 do Paríža, kde bol na študijnom pobyte na L ÉCOLE DES BEAUX-ARTS .



Milý priateľ,


srdečne ďakujem za spomienkovú kartu a za list. Často spomíname na Váš šťastný pobyt v Paríži. Paríž bol a zaiste aj naďalej je jedným z hlavných kultúrnych svetových centier, kde sa veľa myslí, hľadá, bojuje, ale aj prudko žije v nepretržitom slede. V takomto živom prostredí na rázcestí svetových kultúr možno objektívne poznať a všeličomu sa poučiť. Treba poznať protiklady aj jednotu protikladov, aby ste plne využil pobyt v Paríži k tomu, aby nové skúsenosti pomohli lepšie vidieť naše úsilie.
Všetci na katedre Vám želáme veľké, mnohostranné obohatenie sa o nové poznatky v prospech nás všetkých. 


       List je v súkromnom archíve J. Huntiera.


Le Corbusier

1887 - 1965

Niekoľko úvah o tvorbe Le Corbusiera, poprednom predstaviteľovi modernej architektúry 20. storočia.

 

           Metodika tvorby Le Corbusiera pripomína metodiku tvorby renesancie. Vieme, že Michelangelo bol  činný ako maliar, sochár, architekt i básnik. Aj Le Corbusier podľa celoživotnej činnosti bol maliar, sochár, architekt-urbanista, vedec, spisovateľ a polemik, filozof a prednášateľ.  Bol proti starým architektonickým slohom akadémií, v záujme nových potrieb človeka a novej techniky. Hovorí: " Akademizmus je určitý spôsob nemyslieť, vyhovuje ľuďom, ktorí sa boja nepokojných chvíľ invencie". Rušil pokoj, pohodlie a sebaistotu učiteľov a verejných činiteľov. Mal veľa neprajníkov ale aj veľa obdivovateľov na celom svete, najmä medzi študentami architektúry.  V jeho architektonickom ateliéri v Paríži pracovalo zadarmo ako kresliči mnoho architektov z celého sveta ako napríklad Oscar Niemayer, Lucio Costa, Kenzo Tange a mnohí ďaľší.

          Obytný dom v Marseille (1952) stal sa vzorom výstavby veľkých obytných komplexov na celom svete. Na plochej streche je umiestnená telocvičňa, bežecká dráha, bazén a ďaľšie zariadenia pre obyvateľov domu. V obytnom dome sú reštaurácia, kaviareň, jasle, materská škola, obchody, služby a ďaľšie zariadenia. Le Corbusier pri výstavbe obytného domu použil svoje vedecké dielo "MODULOR" sústavu mier a pomerov odvodených z proporcií ľudského tela. Albert Einstein dielo hodnotí veľmi kladne ako stupnicu proporcií, ktorá uľahčuje tvorbu a vylučuje chyby. 

          Le Corbusierovi sa vytýkalo, že umiestnenie obchodov, reštaurácie, kaviarne, jaslí, škôlky a ďaľších služieb do jedného obytného komplexu obmedzuje život rodiny na jeden obytný komplex. Dnes sa ukazuje, že to nie je nedostatok, ale naopak je to kladom a výhodou. 

          Vo Francúzsku neprijali výstavbu obytného domu pozitívne. Le Corbusiera označili za blázna a spoločnosť pre ochranu francúzskej krajiny podala na Le Corbusiera žalobu na náhradu škody dvadsať miliónov frankov pretože údajne poškodil a znehodnotil francúzsku krajinu, ale žalobca proces prehral. Keď som navštívil obytný dom v Marseille v roku 1967, videl som mladých architektov študovať a zameriavať detaily a priestory obytného domu, mnoho turistov z celého sveta a platí sa tu vysoké vstupné, z ktorého profitujú Francúzi.

          Jedna z najväčších realizácií Le Corbusiera sú verejné budovy v Chandigarhe (1956), hlavnom meste indického Pándžabu. Okrem toho realizoval mnoho urbanistických a architektonických projektov na celom svete.  Le Corbusier nemal diplom žiadnej architektonickej školy.  Celý život hľadá pravdu a poriadok v mene základných životných potrieb človeka. V mene človeka vytvoril "MODULOR" objav, ktorý uvádza miery človeka do harmónie vzťahov architektonických dimenzií. Jeho životným cieľom nebolo sa obohacovať ale tvoriť pre človeka, riešiť závažný sociálny problém bývania. Odmieta akademické vzdelávanie, odhaľuje jeho nedostatky, žiada osobnú iniciatívu, odvahu a statočnosť. Kreslil a maľoval denne, až do konca života. Bol autorom mnohých gobelínov, reliéfov a malieb v interiéroch a exteriéroch svojich realizovaných budov. Mal preto veľa nepriateľov medzi maliarmi. Na mnohých urbanisticko-architektonických prácach často pracoval bez objednávky niekoľko rokov.

          V roku 1963 mal som príležitosť navštíviť v Paríži výstavu celoživotného diela Le Corbusiera v Museé National D´art moderne,  tématicky rozdelenú na:

  1. maľba a kresba
  2. sochárstvo
  3. veda a publikačná činnosť
  4. architektúra a urbanizmus

O výstavu bol veľký záujem nielen u Francúzov ale aj návštevníkov z celého sveta.

         Kde sú korene úspechu celoživotnej tvorby Le Corbusiera? Je to jedinečná tvorčia osobnosť u ktorého sa uplatnila vzácna symbióza talentu maliara, sochára, sociológa, vedca a publicistu, ktorý priestorové a technické videnie vedel majstrovsky uplatniť v architektonicko-urbanistickej tvorbe hmotného životného prostredia pre potreby človeka tej doby. Vytvoril architektúru a urbanizmus na najvyššej umeleckej a technickej úrovni s cieľom dosiahnúť  najvyššiu hodnotu života, harmóniu a poéziu v architektúre a urbanizme.


Hrad Devín ako symbol.
Architekt Jozef Huntier.



             Hrad Devín nazývaný aj slovenský Pantheón, spolu s Bratislavským hradom patria medzi naše najvzácnejšie stavebné pamiatky. Zmienka o devínskom hrade je zaznamenaná v roku 864 vo Fuldských rukopisoch ako strategická pevnosť Dowina. Hrad mal v minulosti mimoriadnu strategickú polohu, nakoľko sa rozkladá na brale vyčnievajúcom nad sútokom Moravy a Dunaja. Masív Devínskej Kobyly a strmé skalnaté steny od Devínskej Novej Vsi ho obklopujú od severu. Na hrade pri archeologických vykopávkach boli objavené základy trojloďovej baziliky sv. Spasiteľa, ktorú dalo postaviť slovenské knieža Pribina.

             Hrad Devín s najbližším okolím je vzácny súbor vývoja prírodných javov od dávnej geologickej minulosti až do dnešných dní. Má vzácnu flóru a faunu, výborné klimatické podmienky a prírodnú scenériu ojedinelú v strednej Európe.

             Komplex hradu – národnú kultúrnu pamiatku spolu s najbližším okolím môžeme charakterizovať ako jedinečný hmotovo-architektonický fenomén a to v zmysle historickom, krajinárskom a kultúrnom. Už svojim historickým významom ho ponímame ako dôstojný národný pamätník Slovákov. Dôkazom sú i mnohé literárne, hudobné a výtvarné diela venované jeho oslave a obdivu. V minulosti i dnes zohráva veľkú úlohu pri formovaní národného povedomia. Reprezentuje bohatú históriu, v poslednom čase aj zásluhou vzácnych vykopávok a výskumov.

             Záchrane, revitalizácii, rozvoju a novej koncepcii dobudovania a využitia hradu Devín a jeho okolia bolo a je snažením mnohých inštitúcii i jednotlivcov v minulosti i dnes. Zdá sa, že cieľom týchto snažení by malo byť v nových ekonomických, spoločenských a kultúrnych podmienkach Slovenska vytvoriť nové propspešné miestne investičné aktivity a tieto v širších súvislostiach riešiť aj v národných záujmoch. Na nové dobudovanie a využitie Hradu Devín a najbližšieho územia bolo vypracovaných veľa urbanisticko-architektonických štúdií, projektov i realizácii.

             S týmto cieľom som sa v roku 1988 zúčastnil so skupinou študentov na Fakulte architektúry v Bratislave verejnej celoštátnej anonymnej architektonickej súťaže na riešenie národnej kultúrnej pamiatky Hradu Devín a okolité územie. Súťažný návrh bol porotou hodnotený kladne a získal odmenu za prínos v komplexnom zvládnutí súťažných podmienok.

             V ďaľších rokoch som so študentami vypracoval pre Hrad Devín a okolie desiatky semestrálnych a diplomových projektov ako boli napríklad amfiteáter s kapacitou 3 000 návštevníkov na južnom svahu hradiska v miestach pôvodného amfiteátra, ďalej to bolo múzeum, galéria, hotel, motel s reštauráciami, kaviarňami a službami pre passantov, osobný prístav riečnych lodí, projekt rekreačnej riečnej lode využitej na stravovanie, ubytovanie a kultúrne podujatia , zakotvenej vo vodách Dunaja pod Hradom Devín. Boli to aj mnohé veľkostné kategórie rodinných domov s plochou strechou, výhľadom na Hrad Devín. Tieto študentské projekty boli vypracované vo variantách, na jednu tému cca tri projekty dokumentované aj modelmi.

             V roku 1991 som so skupinou talentovaných študentov riešil v semestrálnom ateliéri celosvetovú študentskú architektonickú súťaž v Anglicku (R I B A). Cieľom súťaže bolo navrhnúť vybrané národné kultúrne centrum. Vybrané, v anglickom jazyku vypracované a v termíne odovzdané bolo kultúrne centrum na južnom svahu Hradu Devín, na mieste bývalej reštaurácie. Jadrom riešenia úlohy bol variabilný amfiteáter, umožňujúci širokú paletu kultúrnych podujatí ako opera, činohra, koncert, filmové predstavenia, vystúpenia súborov, národné slávnosti a pod. Javisko amfiteátra bolo riešené na zakotvenej lodi vo vodách Dunaja. Táto bola projektovaná tak, aby zabezpečila všetky parametre technického a scénického riešenia javiska, boli tu priestory pre účinkujúcich, občerstvenie, oddychové priestory a ďaľšie vybavenie potrebné pre prevádzku javiska.

             Okrem študentských projektov pre Devín som súbežne so skupinou študentov pracoval na konkrétnej investičnej úlohe rímskokatolíckeho kostola pre Dúbravku, miestnu časť Bratislavy. Boli to desiatky ďaľších architektonických tém na riešenie konkrétnych investičných celkov po celom Slovensku.

             V decembri roku 1993 pri príležitosti vedeckej konferenie ktorú organizoval Spolok priateľov staroslávného Devína, boli študentské projekty s devínskou problematikou vystavené v Dome kultúry v Devíne. Na vernisáži sa zúčastnil predseda spolku Ivan Rumanovský a mnohí ďalší hostia.

             Aký cieľ bol tejto cieľavedomej koncepcie architektonických projektov pre Hrad Devín a jeho najbližšie územie? Bola to najmä pomoc pri hľadaní novej optimálnej investičnej koncepcie rozvoja historicky vzácneho územia, ďalej upozorniť inštitúcie a podnikateľov na širokú paletu investičných a podnikateľských projektov v danom území. Pri tvorbe úloh osobitný dôraz som kládol na citlivé zakomponovanie architektonickej úlohy do historického prostredia, najmä vo vzťahu k hmotovej konfigurácii Hradu Devín a vytvárať jedinečnú harmonizovanú architektúru v mimoriadne vzácnom prírodnom a historickom prostredí. V tvorbe boli zohľadnené moderné princípy architektonickej kompozície, merítko, plasticita, farebnosť i ďaľšie atribúty modernej architektúry.

             U mnohých študentov sa prejavil architektonický talent, schopnosť komplexne zvládnuť úlohu po stránke dispozičnej, konštrukčnej, technickej i výtvarnej. Je medzi nimi veľa takých, ktorí sú hrdí na svoju históriu, čo dodáva optimizmus a záruku pre rozvoj modernej slovenskej architektúry na najvyššej svetovej úrovni.

             Svetová organizácia architektov UIA v roku 1979 uskutočnila študijnú cestu európskych architektov (bol som členom slovenskej delegácie) po kultúrnych centrách a termálnych rekreačných komplexoch v Maďarsku. Na ministerstve stavebníctva v Budapešti mali zdokumentované využitie termálnych vôd a rozvoj kultúrnych centier, ako dôležitého činiteľa turistiky a cestovného ruchu.

             Veľký ohlas mala u delegátov návšteva mesta Szentendre so vzorne renovovanou architektúrou ubytovacích zariadení, galérií, múzeií, obchodov, reštaurácií a kaviarní. Moderný dom kultúry vytvára podmienky na bohaté kultúrnospoločenské podujatia. Mimoriadne pozitívny dojem z tejto návštevy bol pre mňa okrem iného motiváciou a inšpiráciou pri tvorbe architektonických riešení Devína.

             Koncom roka 1990 bola v Dome kultúry Dúbravka zakladajúca schôdza Cyrilometodskej spoločnosti. Predsedom bol zvolený Prof. PhDr. Matúš Kučera DrSc. Cyrilometodská spoločnosť začala už v roku 1991 organizovať prvé celoštátne oslavy sviatku sv. Cyrila a sv. Metoda na Devíne. Bol som navrhnutý za člena prípravného výboru osláv. Prípravný výbor osláv, v ktorom bolo zastúpených veľa známych kultúrnych osobností, spoločenské inštitúcie, Ministerstvo kultúry SR, zástupcovia cirkví, Miestneho úradu Devín a mnohí ďalší. Vo výbore osláv bol som poverený vypracovaním urbanisticko - architektonického riešenia celého komplexu aktivít potrebných k uskutočneniu osláv. Ako najvýhodnejší priestor pre oslavy bolo vybrané severné predpolie hradu, možnosť zhromaždenia, parkovania, predajné stánky, pešia zóna a pod. Ústredný priestor osláv tvoril viacúčelový amfiteáter, orientovaný s výhľadom návštevníkov na Hrad Devín. Javisko amfiteátra scénicky dotvoril scénograf Vladimír Suchánek.

             Návrh amfiteátra uvažoval s využitím aj mimo osláv štátneho sviatku, najmä na kultúrno-hudobné podujatia vo večerných hodinách, s využitím pôsobivého scénického osvetlenia Hradu Devín, čím vznikne atmosféra veľkolepého nočného divadla. Pre tisíce návštevníkov sa takto pripraví veľký emocionálny, kultúrny a estetický zážitok. Podobné riešenie som videl v Egypte v Gize, kde je amfiteáter orientovaný s výhľadom navštevníkov na monumentálnu siluetu pyramíd a sfingy. Pre návštevníkov amfiteátra, najmä zahraničných turistov je vytvorené úchvatné nočné scénické osvetlenie týchto pamiatok.

             Súčasťou architektonického riešenia k oslavám štátného sviatku som riešil umiestnenie pomníka sv. Cyrila a sv. Metoda pred kostolom sv. Kríža v Devíne (autor sochy akad. Sochár E. Venkov). Prvé oslavy štátneho sviatku sv. Cyrila a sv. Metoda boli úspešné, čím sa začala novodobá tradícia týchto osláv. Práca komisie osláv bola spontánna, komisia pracovala s ochotou a nadšením, bez akéhokoľvek nároku na odmenu.

             Záverom treba konštatovať, že Hrad Devín na sútoku riek Moravy a Dunaja, má mimoriadne vzácnu a výhodnú polohu, má výnimočné okolie, ktorému dominuje Devínska Kobyla. Tento fenomén ho predurčuje (pri vybudovaní osobného riečneho prístavu, reštaurácií a kaviarní, ubytovacích zariadení, kultúrneho centra s amfiteátrom, obchodného centra a mnohých ďaľších aktivít) k tomu aby rekreačné lode i jachty plávajúce na trase transeurópskej vodnej magistrály Rýn-Mohan–Dunaj od Severného mora a Atlantického oceánu, až po Čierne a Stredozemné more, tu zakotvili, a ich účastníci sa oboznámili s unikátnou historickou pamiatkou – Hradom Devín a okolím, navštívili galérie a múzeá s históriou a umením Slovenska.

Jozef Huntier napísal článok "Ako dotvoriť Devín" - uverejnený v denníku PRAVDA 23/3/1990. 


 Vysoké  Tatry.

architekt Jozef Huntier 

               Vysoké Tatry predstavujú jedinečný vysokohorský fenomén v strednej Európe s veľkým bohatstvom širokej palety prírodných javov. V nových ekonomicko-spoločenských a kultúrnych podmienkach Slovenska sa treba zamýšľať nad ich využitím a rozvojom.

               Je potrebné venovať osobitnú pozornosť Vysokým Tatrám z hľadiska urbanisticko-architektonického rozvoja, určenie optimálneho využitia pre cestovný ruch, zdravotnú regeneráciu, rešpektovať požiadavky ochrany prírody a pod. Za týmto účelom treba k problémom Vysokých Tatier pristupovať systémovo za účasti inštitúcii, odborníkov, vedeckých analýz, verejných urbanisticko-architektonických súťaží a pod. Treba predpokladať, že za niekoľko rokov prírodné prostredie Vysokých Tatier sa po kalamite v roku 2004 obnoví a postupne bude vytvárať jedinečnú tatranskú atmosféru. 

               Výskumy dokazujú, že v oblasti Vysokých Tatier sa okrem iného nachádzajú bohaté podzemné termálne zdroje, ktoré by bolo výhodné využiť na vybudovanie moderných termálno-liečebných centier s celoročnou prevádzkou.

               Veľmi výhodná poloha pre rozvoj nových moderných termálnych kúpeľných centier sa javí v lokalitách podtatranských obcí, v podhorí Vysokých Tatier. Vysokohorské prostredie umožňuje symbiózu pôsobenia prírodných termálnych zdrojov a klimatických podmienok  (letná turistika, zimné športy a pod.) ako dôležitý faktor liečebného a regeneračného procesu.

               Je známe, že tatranské prostredie má veľmi dobré klimatické podmienky aké sú iba vo švajčiarskom vysokohorskom prostredí. Aj z tohto aspektu je záujem o pobyt vo Vysokých Tatrách aj z iných krajín (z Poľska, Ruskej federácie, Ukrajiny, Českej republiky, Maďarska, Nemcka, Holandska, tiež z USA a ďaľších štátov).

               Treba zdôrazniť, že podzemné termálne pramene sú rozložené po celom území Slovenska. Všade vo svete sú predmetom výskumov (napríklad v Maďarsku majú komplexne centrálne zmapované podzemné pramene a následne využité po celom území), lebo ich možno využiť na budovanie moderných termálnych centier, na využitie v hospodárstve, na vykurovanie budov a pod. Sú ekologicky čisté a liečvé. Sú výhodným zdrojom príjmov.

              Aká situácia v rozvoji Vysokých Tatier je na poľskej strane? Na poľskej strane Vysokých Tatier mesto Zakopané patrí medzi najvýznamnejšie turistické centrum. V strede mesta je moderná, priestranná pešia zóna, ktorej návštevníci majú možnosť spoločenského a kultúrneho vyžitia. Pešiu zónu po oboch stranách lemujú obchody, kaviarne, reštaurácie,espressá, galérie. Je tu bohatá ponuka suvenírov, výtvarných diel a propagačného materiálu (prospektov, pohľadníc, máp a pod.)  s tématikou krás Vysokých Tatier a Zakopného.

               V regióne Zakopaného a Nového Targu prebieha rozsiahla výstavba mnohých rodinných penziónov pre ubytovanie turistov. Stravovanie  v penziónoch je zabezpečené z domácich produktov prosperujúcich fariem majiteľov penziónov. Turistom sú ponúkané rôzne miestne atrakcie, ako napríklad prevoz konskými povozmi, splavovanie plťami a pod. Región týmito aktivitami okrem iného rieši zamestnanosť a rozvoj služieb, získané prostriedky sú využité na  ďaľší ekonomický a kultúrny rozvoj. Architektúra penziónov je citlivo zakomponovaná do prostredia krajiny. vytvára jedinečnú formu podtatranskej poľskej architektúry.

               Architektonické súťaže sú dôležitý faktor výberu kvalitného riešenia investičnej úlohy. Zvlášť vo Vysokých Tatrách každá stavebná (ale aj iná) investícia by mala byť vybraná a následne realizovaná na základe verejnej architektonickej súťaže (podľa významu investície i medzinárodnej). Jedinečné tatranské prostredie, jeho národný i medzinárodný záujem si to vyžaduje.    


Príklad urbanisticko-architektonického riešenia kúpeľného areálu vo Vysokých Tatrách.

Urbanisticko-architektonická štúdia kúpeľného areálu vo Vysokých Tatrách.

Autor: architekt Jozef Huntier, spolupráca Zuzana Huntierová, 1992.

 

aurbanisticko-architektonická súťaž

Architektonická súťaž na kúpeľný areál vo Vysokých Tatrách.

Autor: architekt Jozef Huntier, spolupráca Zuzana Huntierová, III. cena, 1993.


Architektonická súťaž


Kúpeľný areál o kapacite cca 700 lôžok obsahuje obytné pavilóny, na prízemí sú presklené kolonády , vyhrievané termálnou vodou, s výhľadom na končiare Vysokých Tatier.Ďalej obsahuje jedálne, kaviarne, herne, espressá, obchody, služby, kryté plavárne, bazény s termálnou vodou, hudobnú halu, amfiteáter, športoviská - golf, tenis, ľahkoatletická dráha, športovú halu, služobné byty a ďaľšie služby potrebné k prevádzke areálu.

Kúpeľný areál je riešený v podhorí pod Tatranským národným parkom, v nezalesnenom prostredí. Je komplexne orientovaný na západ tak, aby zo všetkých objektov bol umožnený jedinečný výhľad na končiare Vysokých Tatier.

Cieľom dispozično-prevádzkového, technického a výtvarno-architektonického riešenia súťažného návrhu bolo vytvoriť optimálne podmienky pre zabezpečenie zdravotnej prevencie na báze termálnej liečivej vody a vysokohorskej tatranskej klímy. Pri riešení kúpeľného areálu sa uplatnili najmodernejšie princípy svetovej architektúry, merítko v prostredí, jednoduchosť, farebnosť, harmónia a gradácia hmôt a podobne.

Články Jozefa Huntiera o Vysokých Tatrách.

"Ako rozšíriť Tatry." ( V teplom bazéne s výhľadom na štíty).

                                          Národná obroda, 17. októbra 1992

"Geotermálne zásoby Tatier." (Skrytý poklad Slovenska).

                                                     Republika, 17. júla 1993  


Paríž

Architekt Jozef Huntier

Francúzska vláda v rámci kultúrnych dohôd medzi štátmi cieľavedome podporuje, organizačne a finančne zabezpečuje štipendijné pobyty študentov a následne stáže už profilovaných odborníkov z celého sveta. Takto Francúzsko okrem iného získava obdivovateľov francúzskej kultúry, umenia, architektúry, vedy a techniky.

Ako stážista som navštívil Paríž, navštívil som mnohé kultúrno-spoločenské a architektonické centrá, ako napríklad architektonický komplex La Défense, Národné centrum umenia a kultúry George Pompidou, prestavbu nádražia d´Orsay na múzeum, letisko Ch. de Gaule, Versailles, Chartres (katedrála z XII. storočia), súkromný ateliér Prof. A. Guttona, profesora na École Des Beaux Arts, a mnohé ďaľšie inštitúcie, návštevy výstav, kultúrnych podujatí a pod. Pobyt v Paríži v intenciách osobného študijného plánu organizačne, materiálne a finančne zabezpečilo Ministerstvo zahraničných vecí Francúzskej republiky.

Počas stáročí Paríž si zachoval a ďalej zachováva základné urbanisticko-architektonické princípy rozvoja a modernizácie, bol a je pod stálou kontrolou architektov a širokej verejnosti, v neustálom dialógu v médiach.

Medzi významné architektonické komplexy Paríža patrí La Défense. La Défense je pokračovaním osi Louvre – Víťazný oblúk, ktorá je ukončená Veľkou Archou, dominantou kompexu, je symbolom nového milénia, modernou verziou Víťazného oblúka. La Défense je rozložený na ploche 800 hektárov, neustále sa vyvíja a dobudováva. Obsahuje bytové jednotky, hotely, administratívne budovy, ministerstvá a rôzne inštitúcie, obchody, reštaurácie, kaviarne, galérie, múzea a pod. Metro, diaľková automobilová doprava, parkovanie motorových vozidiel ale aj mnohé obchody a služby sú riešené v niekoľkých úrovniach pod zemou (podzemný urbanizmus). Vo vnútorných povrchových priestoroch sú nerušené priestory pre ľudí: posedenia, zeleň, vodné plochy, fontány, výtvarné diela, drobná architektúra a pod.

Na tridsiatomšiestom podlaží výškovej administratívnej budovy Tour FIAT v strede komplexu bola projekčná kancelária architektov (pracovali na konečných vonkajších úpravach komplexu). Prijal ma architekt P. Honnuyer v centrálnom informačnom centre. Na mnohých vývojových modeloch komplexu, premietaním filmu o La Défense a následne prehliadkou celého komplexu ma oboznámil s vývojom realizácie i s problémami s ktorými sa stretávajú pri prevádzke veľkého architektonického komplexu. Podzemie je monitorované z jedného centra. Sú tam časté kriminálne delikty, havárie motorových vozidiel a pod.

Medzi ďaľšie významné moderné architektonické realizácie Paríža patrí Národné centrum umenia a kultúry George Pompidou. Na budovu bola v roku 1971 vypísaná celosvetová architektonická súťaž, ktorej som sa zúčastnil (súťažný návrh bol uverejnený v časopise Projekt 5/1974). Súťažných návrhov bolo zaslaných 681, z toho francúzskych 190 a zahraničných 491. Víťazný súťažný návrh (architekti Renzo Piano a Richard Rogers) bol realizovaný a daný do užívania v roku 1977. Odborný výklad o architektúre a prevádzke budovy mi poskytla A. Murre, riaditeľka centra.

Budova centra obsahuje knižnicu pre verejnosť, sálové priestory, kiná, divadlo, viacúčelové sály, galérie, múzea, galériu experimentálneho súčasného umenia a ďaľšie priestory. Budova je riešená na princípoch modernej architektúry: prepojenie interiéru s exteriérom (divadelné námestie), halové riešenie pôdorysov, vertikálne konštrukcie, eskalátory, technické zariadenie budovy sú vedené na obvode budovy. Budova je konštrukčne riešená z oceľového skeletu a skla.

V Paríži venujú veľkú pozornosť historickým pamiatkam, galériam, múzeam, (navštevovaných tisíckami turistov), ktoré považujú za klenotnicu kultúrnych hodnôt, ktoré časom nadobúdajú stále vyššiu hodnotu. Sú to továrne na peniaze. Zo vstupného plynú do mestskej pokladnice veľké finančné príjmy.

Po prestavbe nádražia d´Orsay na múzeum umenia sú tu umiestnené výtvarné diela rokov 1848 -1914 (maľba, sochárstvo, kresba, fotografia, dekoratívne umenie, architektúra.). Louvre obsahuje tisíce umeleckých diel, hlavne zbierky antického umenia. Je tu jedna z najväčších umeleckých zbierok na svete. Národné centrum umenia a kultúry George Pompidou obsahuje zbierky moderného umenia XX. storočia. V Paríži sú okrem toho stovky malých galérií a múzeií.

Desaťmiliónový Paríž vytvára atmosféru pokoja, slobody, vytvára ideálne podmienky pre tvorbu umelcov, maliarov, sochárov, architektov, spisovateľov, filozofov a ďaľších. Sú tu podmienky pre slobodu tvorby, veľkorysosť, nadšenie pre nové objavy a tvorčie činy.

Francúzi sú hrdí na svoju históriu, na svoj štát. Spoločenské inštitúcie, univerzity, výskum, média a ďaľšie sú formované dlhodobo v kontinuite, na hodnotách vysokej profesionality, talentu, etiky a plurality názorov. Tieto inštitúcie pracujú pozitívne a cieľavedome za záujmy francúzskej kultúry, ekonomiky a prosperity celej spoločnosti. 

 

Národné centrum umenia a kultúry George Pompidou

 Národné centrum umenia a kultúry Georges Pompidou.

 

La Défense, pohľad na Veľkú Archu

La Défense, pohľad na Veľkú Archu. 

 

La Défense, vpozadí Víťazný oblúk

La Défense, v pozadí Víťazný oblúk

 

Paríž. V pozadí La Défense s víziou nových výškových budov

 V pozadí La Défense s víziou nových výškových budov.